Změní to přístup k hraní?

Jednoznačne to mení prístup k hraniu. Aj v tej interpretácii, vďaka improvizácii, je vätšia fantázia. Človek dokáže reagovať a napadnú ho také postupy, alebo aranže. Úplne iné, dostáva sa to inde tá kvalita. Tá kvalita tej hudby je potom lepšia, ako byť zaškatulkovaný niekde a používať do nekonečna čo sa dozeraz naučil.

Jak jsi s tím začal, jak to učíš, co ti to přináší?

Ešte v základnej umeleckej škole v nejakých 12 rokov sme spravili prvú, nejakú tu kapelu a pre nás to najlepšie v rámci skúšky bolo vždy si hrať nejaký groove a do toho improvizovať. Odjakživa. To bolo proste naše. Na tom sme vyrástli. Samozrejme sme hrali skladby prevzaté, ale vždy sme si je pretvárali do vlastnej podoby. A vďaka tej improvizácii to bolo úplne naše. Keď sme tam dali sami seba a kus improvizácie, bolo to proste naše. To mi potom otvorilo ďalšie a ďalšie možnosti, už, dajme temu, v skoršom veku, či už hráš v nejakom bigbande, kde bolo potreba hrať teda striktne len to, čo sa napíše. A bola možnosť improvizácie len v tom sóle, kde sa to dalo robiť. Keby som nevedel improvizovať, tak to nemôžem robiť. A potom samozrejme v ďalšom hraní, aj v súčasnej dobe vďaka tomu. Blues, jazz je len o improvizácii. Takže ja dneska nič nehrám presne. Proste vždy to hrám jak cítim.

Co se v tobě odehrává při improvizaci?

Toto mám u seba presne jasné. Ja keď improvizujem, samozrejme musí na to byť dobrá nálada, ale keď improvizujem, cítim sa ako v takej uzatvorenej guli, kde okolo seba vnímam vrtkých muzikantov, celú harmóniu, celú rytmiku. A samozrejme každý jeden tón, ktorý ide zo mňa. Proste byť v guli uzatvorený a len vnímať hudbu a sám seba. Nič iné. Keď hrám, vnímam harmóniu, vnímam rytmiku a to znamená aj samotným hraním, improvizovaním, dávaním každého tónu v určitom rytmickom slede, aby to vytváralo aj tu rytmiku spoločne s tou celou kapelou a zároveň nejakú melódiu. Hudbu v okolí a sám seba vnímam rovnako.

Spojuješ improvizaci se zpěvem?

Áno, pri improvizácii je najprv myšlienka v hlave a najjednoduchší spôsob je vyjadriť to samozrejme spevom, pusou. A keď to dokážeš spojiť tak, že si to viem zaspievať a zároveň to potom preniesť do toho nástroja. V podstate improvizácia je nevyhnutelná spojiť aj so spevom.

Co si myslíš o vyjadřování rytmu ústy, třeba konnokol?

Myslím si, že takisto je to veľmi dôležité pri improvizácii. Pri improvizácii ústami vyjadriť rytmiku. Keď to človek dokáže, znamená to, že to dokáže aj prstami. Ono všetko tak i tak ide z hlavy. Keď mi to z hlavy ide ústami a viem to, a snažím sa to, dajme tomu, aj naučiť, potom už to ide aj do prstov. Myslím, že je to správna cesta, ako sa naučiť rytmiku vo vlastnej hre, vo vlastnej improvizácii na nástroj. Lebo není to len zahrať niekoľko tónov, ale aj rytmicky ich správne zadeliť. Konnokol využívám. Niekedy, zrietkakedy si uvedomím, že koľkokrát si pod nos tak rytmicky broukám a snažím sa to dať aj do tej ruky. Že si to človek ani neuvedomí. Myslí si na nejakú rytmiku, hraje a za tým si to pod nos vyjadruje ústami.

Přemyšlení, ne v akordech a tónech, ale v poměrech?

Áno, mám to úplne rovnako. Nikdy nevnímam samotné akordy. Je mi jedno, z ktorého tónu začnem. Je jasné, že tú harmóniu musím vnímať, ale je jedno, z ktorého tónu. Nejdem ani presne podľa značiek. Veľmi rád treba začínam piatym stupňom, keď je tam treba tónika. Nevnímam akordy, ale skvôr intervalové stupne.

Je důležitý pro muzikanta intervalový sluch?

Nevyhnuťelný. On sa časom samozrejme ten intervalový sluch získava, učí. A kdo ho má, tak je jedno z ktorého stupňa začne hrať. Potom ta improvizácia získava úplne inú farbu. Určite ho buď trénovať, alebo časom ho človek získa.

Vnímáš rozdíly v melodice afroamerické a evropské?

Jednoznačne. Samotná európska hudba je veľmi jednoduchá, priamočará. Nehľadajú, tak ako afroameričani, farbu. Tý vytvárajú farbu nielen pomocou melódie. Majú úplne iné cítenie. Samozrejme tam sa to inak učí, tu sa to inak učí. Raz som dostal do ruky nejaké učebnice z Berkley a žasol som, čo sa oni učia a my sa učíme. V podstate u nich je to už zakotvené kedysi dávno.

Dalo by se říci, že současná hudba vychází zejména z afroamerické hudby?

Sú dva svety; britské ostrovy a Amerika. Vďaka britským hráčom, ktorí prví začali vnášať niečo moderného aj do bluesovej aj jazzovej hudby, kedy to prešlo až na americký kontinent, sa tá hudba vyvíjala. Aj tá afroamerická. Dostávalo to trošku taký ten inteligentný rozmer. Nebolo to len prosté vyjadrenie ťažké práce na poli, ale dostalo to niečo iné. A preto je dôležité sa učiť aj pentatoniky. Došlo to aj z britských ostrovov. Porovnajme si Clapton, Rolling Stones, na druhej strane afroameričanov. A keď sa to spojilo, tak vzošiel z toho ten súčasný popík, ktorý je veľa ovlivnený aj Európou, aj afroamerickou hudbou. A dnes to celý svet napodobňuje.

Vnímáš nějaké konkrétní vlivy afroamerické hudby?

Skôr vnímam to pevné tempo. Ale nedávno som poslúchal gipsy jazz a majú tiež pevné tempo a len zmeny v rytmike. Toto je určite jeden z vplyvov afroamerickej hudby.

Uvědomuješ si svůj hudební jazyk?

Ja to beriem tak, či je ten muzikant niečim charakteristický. Ja vnímam pri improvizácii vždy rytmus a tón a myslím si, že môj hudobný jazyk je hrať rytmicky a mám svoju charakteristickú farbu tónu. Dokázať vylúdiť z nástroja krásny tón. Sledujem, že kedysi, keď som hrával viac funky hudbu, tak som využíval predovšetkým pentatoniky a robil som variácie v nich. Ale postupom času, kedy sa mi zmenil trošku aj ten žáner, ktorý dnes robím, čo je bluesová hudba, tak ten môj hudobný jazyk sa trošku otočil na iné stupnice. Dajme tomu, čo sa používa v rockenroli a bluesu, tak to sú zmenšené stupnice. A i to je môj súčasný jazyk. Dnes veľa využívam zmenšené stupnice a dórske módy. Pentatonika je samozrejme vždy návrat k tej klasickej melodike. Či už je durová nebo mollová. Ale snažím sa ísť k trošku inému jazyku.

Srovnal bys improvizaci s řečí?

Je to podobné. Improvizovať sa naučí každý ako hovoriť, ale každý to inam dotiahne. A je to len o tom myslení. Či dokáže vytvoriť rytmus. Každý hovoří ináč a tam už sú možno zárodky tej improvizácie. Ani nie tak v rámci melódie, ale v rámci tej rytmiky. Myslím si, že je to s tým spojené a neni to len týmto. Je to aj samotným pohybom toho člověka. Aj toto sú také prvky, že dokážeš odhadúť, či ten človek dokáže rytmicky myslieť a improvizovať.

Uvědomuješ si u sebe rozdíl mezi logickým a emotivním hraním?

Áno. Logické hranie si myslím, že môže byť v niečom kvalitnejšie. V emotívnom hraní človem zabudne na nejaké pravidlá. Vychádza z toho emócia, ale nemusí to byť vždycky čisté a nemusí to vždycky byť dobré a kvalitné. Ale naopak je v tom kus emócie, to je diametrálne odlišné od logického hrania. Keď človek ale nemá pohodu a v hlave má ďalšie myšlienky, tak samozrejme není tak schopný improvizovať, ako keď sa len uzavre do toho svojho a vníma len tu hudbu.